INTERIÉR/EXTERIÉR 10/2014
Mladá dvojica architektov Zoran Samoľ a Barbora Šajgalíková po absolvovaní FA STU v Bratislave a TU vo Viedni zbierali svoje prvé skúsenosti počas študijných pobytov v zahraničí vo francúzskych a rakúskych ateliéroch, po ktorých nasledoval návrat na domácu scénu. Pracovne sa stretli krátko po škole, v tom čase Zoran pracoval ako architekt v ateliéri Fischer a Barbora v developerskej spoločnosti. Po skúsenostiach počas prác na väčších projektoch nastal pred štyrmi rokmi čas na založenie vlastného ateliéru. V spoločnej snahe chcú dosiahnuť, aby z ich tvorby bolo cítiť, že architektúre rozumejú a že je pre nich aj zábavou. Ich rukopis má byť hmatateľný v každom detaile, bez ohľadu na veľkosť projektu. Architektúru vnímajú ako vynikajúceho spoločníka, nositeľa emócií, pri ktorej netreba veľa zbytočných slov.
ARCH 010/2015
O patchworku, vnútorných témach a istotách
Za mestom Galanta, v časti zvanej Kolónia, vyrastá nová štvrť.
Hovorí sa o „lukratívnej zóne“, tichom prostredí uprostred ničoho,
kde sa ulice, ako inak, volajú romanticky podľa druhov stromov.
Slnečnicové polia ustupujú podnikateľským plánom, ako aj skromným
či okázalým snom obyvateľov za každú cenu uniknúť sídliskovému
chaosu.
To ale nie je úplne možné. Chaos ostáva a berie tu na seba
rôzne podoby. Ploty rozličných materiálov a výšok, plné a striktne
oddeľujúce, kované s ornamentami, murované so stĺpikmi, z pletiva,
dreva, tvárnic… Rodinné domy všakovakých farieb s rozsiahlou
škridlovou krajinou šikmých striech. Rad bytových domov strieda
ulička nízkych bungalovov v odtieňoch obľúbenej kávovej s oknami
do ulice, len s uzučkým lemom trávnika. Mimo akési riadené
formy je Kolónia prešpikovaná zvláštnosťami, rôznorodými typmi
svetov v rovnakom prostredí pásu zeleného poľa. Vidiecky štýl,
romatizujúce balustrády so zvýraznenými a hlboko zapustenými
portálmi, výstredné „toskánske“ vily, bez akých si snáď už nové
predmestia nevieme ani predstaviť, vežičkové komplexy pre dvoch
za trojmetrovými stenami. Nie je tento horizontálny patchwork,
koberec plní rôzností podobný jednotlivým panelákovým svetom
ukrytým medzi steny rovnakých dispozícií?
Fotograf Juraj Chlpík v publikácii Petržalka Identity z roku 2011
zachytil podoby rovnakých bytov, ktoré sa menili na knižnice,
telocvične či dedinské chalúpky. Architekt Rem Koolhaas hovorí
o mrakodrapoch v New Yorku, násobení pôdorysnej stopy
v špecifickej urbánnej obálke, ktorá vytvára na každom podlaží
úplne iný svet. Je to potom vertikálny patchwork s hotelmi, divadlami,
bazénmi, záhradami, obchodmi, ustricovými barmi pre
nahých boxerov a zábavnými atrakciami v rôznych svetelných či
teplotných podmienkach. Superhustota súkromných vesmírov,
kde presakovanie dovoľuje len „voľné šitie“ v podobe schodísk,
výťahov či klimatizácie. Zážitky a programy sa tu intenzívne variujú,
no zároveň vytvárajú zvláštnu jednotu. Ako by naše novovznikajúce
predmestia mohli získať architektonické či urbanistické
kvality, ak zjavne zlyháva kontrola a homogénnosť, ako aj voľnosť
a heterogénnosť, a posledná nádej sa vkladá do rúk jednotlivých
architektov, aby vytvorili výnimočné autonómne dielo v kontexte…